Aký by mal byť denný režim prváčika?

Jaroslava Koníčková

Nástup dieťaťa do školy sa často porovnáva s nástupom dospelého človeka do prvého zamestnania. Školské prostredie je pre neho nové a neznáme, nevie, aké správanie a povinnosti sa od neho očakávajú, aby boli dospelí s ním spokojní. Do jeho života vstupujú nové osoby – pani učiteľka, spolužiaci, vedenie školy či ďalší učitelia. Zrazu nemôže robiť to, čo mu napadne. Musí viac poslúchať, ovládať sa, sústrediť sa, prispôsobovať sa a na mnoho vecí si zvyknúť. A preto by mal denný režim rešpektovať zmenenú situáciu dieťaťa.

 Na čo by sa rodičia prváčika mali zamerať?

1. Návrat k pevným pravidlám

Koncom leta pred nástupom do školy sa pokúste vrátiť k pôvodným pravidlám, ktoré ste mali v rodine zaužívané pred prázdninami a dovolenkou. To znamená pravidelné zaspávanie, vstávanie, nejaké domáce povinnosti a podobne.

2. Dostatok spánku

Aby dieťa bolo v škole úspešné, malo by mať dostatok spánku. Nevyspaté dieťa sa dokáže ťažšie sústrediť a ťažko sa mu pamätajú nové veci. Každé dieťa potrebuje individuálne množstvo spánku, dôležité je, aby ho malo dostatok. Každé dieťa má inú potrebu spánku, ale viacerí odborníci sa zhodujú na tom, že by to malo byť okolo 9-11 hodín.

3. Jedlo a nápoje

Prváčikovia by mali jesť dostatočne a pravidelne. V strave by nemali prevažovať sladkosti, tučné a mastné jedlá. Nástup do školy často sprevádza stres, preto by nemali chýbať vitamíny, čerstvé ovocie a zelenina. Dôležité je, aby deti pili dostatok tekutín. Pozor však dajte na sladené nápoje. Keď deti málo pijú, často ich bolí hlava, sú unavené a horšie sa sústreďujú.

Niektorí prváci nie sú zvyknutí raňajkovať. Raňajky sú však dôležité. Aby mohol mozog fungovať, potrebuje energiu. Ak máte ráno dostatok času, mohla by spolu raňajkovať celá rodina. Spoločné raňajky predstavujú príležitosť, ako byť chvíľu spolu, porozprávať sa a podobne. Ráno nerozoberajte náročné témy aj tak nemáte čas na ich riešenie. Zbytočne si môžete pokaziť deň  v jeho úvode.

4. Ráno eliminujte u detí možný stres

Ráno by dieťa aj rodičia mali vstávať dostatočne skoro, aby ste všetko potrebné stihli. Vyvarujte sa rannému stresu, ktorý vedie často len k nervozite a hádkam. Citlivejšie dieťa môže byť z toho rozhodené celý deň. Skúste si ešte večer pripraviť čo najviac vecí - napríklad oblečenie, veci do školskej tašky, desiatu môžete pripraviť a dať do chladničky. Pokúste sa vytvoriť si systém, ktorý bude každému vyhovovať a vaše rána boli čo najviac pokojné. Ak sa váš prváčik ráno pripravuje sám do školy, napíšte mu zoznam všetkých činností, ktoré má urobiť, aby na nič dôležité nezabudol.

5. Dbajte na pravidelnosť aktivít u detí

Aby si prváčik zvykol na zmenu, bude pre neho jednoduchšie, keď bude jeho režim dňa  pravidelný a predvídateľný. Keď bude presne vedieť, kedy sa čo bude robiť, skôr sa prispôsobí novej situácii. Aby však z týchto zmien nebolo dieťa veľmi vyčerpané, nechajte mu napríklad popoludní dostatok priestoru na určitú voľnosť, ktorú prežívalo, keď chodilo do škôlky. Aj prváčikovia sa ešte potrebujú hrať a nie je vhodné, aby mali aj po škole iba štruktúrovaný program. Nezabúdajte, že sa ešte stále potrebujú ponoriť do svojho sveta hravej fantázie.

6. Nájdite si čas len pre svojho prváčika

Keď dieťa začne chodiť do školy, prežíva veľmi náročné obdobie. Bolo by dobré, keby mamička a ocko mali pre neho dostatok času. Dieťa bude zdolávať toto prelomové obdobie omnoho ľahšie. Bude šťastné, ak bude mať dostatok priestoru na to, aby vám mohlo o svojich zážitkoch hovoriť. Využite toto nádherné obdobie, keď vaše dieťa chce byť hlavne s vami, pretože v puberte budú pre neho už dôležitejší kamaráti. Stačí pár minút na nerušený rozhovor a vaše dieťa bude spokojné a šťastné. Tieto chvíle by nemali byť povinnosťou, ale radosťou. Ostatné povinnosti na vás určite počkajú, ale deti rastú veľmi rýchlo.

7. Pripravte sa na to, že prváčik sa bude možno v niečom správať ináč ako doteraz

Začínajúci školák môže byť podráždený, meniť náladu, odvrávať a menej spolupracovať s rodičmi. Alebo bude ľahostajný, citlivejší, bude sa chcieť viac maznať a pritúliť. Buďte trpezliví a láskaví, keď si dieťa na školu zvykne, začne sa správať ako predtým.

8. Chváľte  a oceňujte svojho prváčika

Ocenenie je dôležité, lebo pomáha dieťaťa budovať sebadôveru. V prijímajúcom a oceňujúcom prostredí sa lepšie žije aj chodí do školy. Je dobré chváliť dieťa nielen za výsledky, ale aj za snahu. Pochvala by však mala byť úprimná, chváľte nie preto, že musíte. Chváľte vtedy, keď vás dieťa skutočne poteší, keď máte z niečoho skutočnú radosť. Dieťa by malo cítiť, že ste radi, že ho máte a že vaša láska nesúvisí s tým, ako sa mu v škole darí alebo nedarí. Dieťa je šťastné, keď cíti, že ho milujete aj vtedy, keď v škole skazilo všetko, čo sa len skaziť dá.

 

Cvičenia, ktoré pomáhajú deťom pri 

 

učení

 

Jaroslava Koníčková, autor článku

 

Mozog obsahuje 100 miliárd nervových buniek, ktoré sú rôznym spôsobom prepojené a umožňujú vykonávať nespočetné operácie, úkony, aktivity. Práve od nich závisí naša inteligencia, šikovnosť a tvorivosť. Preto si treba neustále trénovať mozog. 

Počuli ste už slovo neurobik? Venuje sa mu  neurobiológ profesor Lawrence Katz, svetovo uznávaný odborník na problematiku rozvoja mozgovej kôry. Neurobik je trénovanie mozgu, mentálne posilňovanie v záujme udržiavania vytvorených nervových spojení. Kto si pravidelne trénuje mozog, môže premýšľať iným spôsobom, aktivuje rôzne oblasti mozgovej kôry a mozog sa tak učí pracovať svižnejšie a rýchlejšie. Existujú cvičenia, ktoré pomáhajú deťom zlepšiť koordináciu pohybov, očí a rúk, uší, oboch polovíc tela, harmonizujú prepojenie obidvoch hemisfér, čím zvyšujú aktivitu mozgu pri učení, čítaní a písaní. Ľudský mozog totiž pracuje podobne ako svaly v tele. Tréningom môžeme mozog rozvíjať a udržiavať v dobrej kondícii. K plnému využitiu našej mozgovej kapacity je potrebné využívať obidve mozgové hemisféry – ľavú aj pravú, pretože jedna bez druhej nedokáže správne fungovať. Cvičenia, ktoré deťom uľahčia proces učenia, je potrebné pravidelne opakovať, aby dochádzalo k upevňovaniu nových spojení v mozgu. Efekt pravidelného tréningu mozgu   je výborným pomocníkom aj  pre deti s poruchami učeniaPozrime sa na niektoré cvičenia, ktoré pomáhajú deťom sa sústrediť, zvyšujú ich aktivitu a zároveň potláčajú nepokoj či agresivitu.

Spojené prsty

Oprieme prsty obidvoch rúk o seba hornými bruškami prstov a 1 minútu si predstavujeme písmeno X (palec ľavej ruky s palcom pravej ruky, ukazovák ľavej ruky s ukazovákom pravej ruky až po malíčky). Ľavá ruka predstavuje pravú hemisféru, pravá ľavú. Pomocou predstavy X prepájame obidve mozgové hemisféry.

Dvojité kreslenie

Dieťa má v každej ruke jednu fixu a obidvomi rukami súčasne kreslí postavy, tváre, symboly, obrazy, (domček, stromček, slniečko...). Toto cvičenie má upokokujúci vplyv na oči, rozvíja tvorivosť a uľahčuje aj písanie.

Tlieskanie rukami

Vo dvojici tlieskame krížom aj rovnobežne, odporúčame končiť vždy krížom.

Natieranie masla

Dieťa najskôr jednou rukou samostatne nacvičí daný pohyb. Pri "natieraní masla" ide o vodorovný pohyb pravou rukou zľava doprava (a naspäť) pár centimetrov nad stolom  a vo vzduchu, ideálne na úrovni medzi bruchom a hrudníkom. Pohyb má byť priamočiary, rovnomerný, plynulo prechádza doprava a späť.

Striedanie L a O

Pred týmto cvičením je dobré, ak si žiak skúsi precvičiť na každej ruke zvlášť ukazovanie písmena L a O. Po nácviku skúša obidvomi rukami striedavo ukazovať písmená L a O.

Ležaté osmičky

Dieťa kreslí veľké ležaté osmičky pred sebou. Začína vo výške očí vždy smerom hore. Najprv kreslí obrázok pravou rukou. Dôležité je očami sledovať pohyb ruky, najlepšie, ak je vystretý ukazovák a oči fixuje tým smerom. To isté kreslí ľavou rukou a nakoniec spojí obe ruky spolu.

Krížové pohyby

Základom je pohybovať končatinami do kríža, to znamená, že pravá ruka sa lakťom dotkne ľavého kolena, ktoré je zdvihnuté do protipohybu k lakťu pravej ruky. Tento pohyb  dieťa urobí rovnako s ľavou rukou a pravým kolenom. Samotný pohyb pripomína tanec a môže sa spojiť aj s hudbou. Deti si môžu spievať aj nejakú pesničku. Striedanie rytmu pohybu je ľubovoľné ako aj rýchlosť.  Toto cvičenie je  dobré  robiť denne na začiatku vyučovania. Keď deti dobre zvládnu krížové pohyby, je vhodné ich kombinovať s pohybmi v rovnakom smere (rovnaká ruka, rovnaká noha). Končíme však vždy pohybom krížovým. Vhodné je cvik urobiť aspoň dvadsaťkrát.

Indiánske poskoky

Deti robia krížové pohyby v poskokoch.

Písanie mena do vzduchu

Dieťa píše  do vzduchu oboma rukami naraz (zrkadlovo) svoje meno. Pravou rukou doprava, ľavou doľava.

Kreslenie geometrických tvarov

Deti kreslia obidvomi rukami naraz do vzduchu známe geometrické tvary.

Státie na jednej nohe

Deti sa postavia na jednu nohu a skúsia postupne vydržať takto 1 minútu. Minúta je zvyčajne dostatočný čas na to, aby sa dostavila zmena. Potom nohy vymenia.

Prepletené ruky

Deti utvoria dvojice. Jeden z dvojice spojí ruky a prepletie si prsty. Druhý z dvojice mu ukazuje na jednotlivé prsty a jeho úlohou je daný prst zdvihnúť tak, aby všetky ostatné ostali nepohnuté.

Slon

Mierny stoj rozkročný, pokrčíme nohy, jednu ruku vzpažíme a hlavu (ucho) pevne pritisneme k ramenu tej istej ruky. Očami sledujeme natiahnuté prsty tejto ruky. Píšeme do vzduchu čo najväčšie ležaté osmičky. Začíname vždy od stredu nahor doprava alebo doľava, píšeme osmičky (10x jednou rukou, 10x druhou a 10x obidvomi). Uši sú stále pritlačené. Cvičenie uvoľňuje krk a  upokojuje zrak. Pred diktátom si deti môžu ťažké slová  napísať týmto spôsobom.

Kobra

Deti si ľahnú na brucho, pokrčené ruky spočívajú dlaňami na zemi pod ramenami, nohy sú natiahnuté. S výdychom dvíhajú hlavu a vzpierajú sa do natiahnutých rúk. Je to poloha kobry. Voľne dýchajú, vydržia 5 až 10 sekúnd a vracajú sa pomaly späť. Čelo položia na podlahu a chvíľku odpočívajú. Opakujú štyrikrát.

Dýchanie bruchom

Uvoľníme telo, položíme ruky na brucho a napodobujeme zvuk lokomotívy. Deti môžu cvičiť postojačky aj poležiačky. Cvičenie zlepšuje trávenie, rýchle upokojuje.

Sova

Pravú (ľavú) ruku položíme na ľavé (pravé) rameno nad lopatku, nadýchneme sa. Pri výdychu otočíme hlavu vľavo (vpravo), pozrieme  se dozadu cez rameno, s nádychom otočíme hlavu dopredu. Pri ďalšom výdychu otočíme hlavu na druhú stranu cez rameno a s nádychom sa vraciame do pôvodnej  polohy. Pri výdychu hlavu jemne pritisneme k hrudi. Opakujeme aspoň štyrikrát. Cvičenie uvolňuje napätie po dlhom sedení, zlepšuje sústredenosť, myslenie a pamäť.

Drak

Deti urobia hlboký predklon a prekrížia si pokrčené nohy. Ruky zdvihnú tak, ako keď lieta drak. Pri nádychu idú ruky hore a pri výdychu dole. Vďaka tomuto cviku pocítia príliv novej energie.

Mysliaca čiapka

Palec položíme doprostred ucha, dvomi prstami zozadu chytíme dolnú časť ucha a masírujeme od stredu ucha hore. Opakujeme trikrát od spodnej časti nahor. Masírujeme obidve uši naraz.

Bubnovanie

Bubnujte obidvomi rukami naraz a každou vytvárajte iný rytmus.

Opisujeme kruhy

Nadvihneme pravú nohu a opisujeme kruhy v smere hodinových ručičiek. A ľavou rukou opisujeme kruhy proti smeru hodinových ručičiek. Obidva pohyby robíme naraz.

Trojuholník a kruh

Ľavá ruka kreslí do vzduchu trojuholník a pravá kruh.

 Zívanie

Dôležité je, aby pri zívaní deti neprehĺtali sliny. Udržuje rovnováhu energetických systémov v tele. Uvoľňuje celú oblasť lebky, podporuje dýchanie zlepšuje vnímanie.

Cvičenia na zapojenie viacerých zmyslov

Čím viac zmyslov zapájame, o to účinnejšie mozog precvičujeme. Konfrontáciou mozgu s novými neočakávanými a neobyčajnými informáciami aktivujeme nové neurónové prepojenia a zapájame tak rôzne oblasti mozgu. Nové impulzy a zmyslové vnemy pomôžu zmeniť procesy nášho myslenia, vytrhnú nás z nášho rutinného konania a staneme sa duševne flexibilnejšími. Mozog najlepšie stimulujú nové výzvy. Cvičením sa vytvárajú nové neurónové spojenia a lepšie sa formuje aj  fantázia a detskú hravosť. Do života vchádza väčšia radosť.Na takéto naštartovanie stačia často maličké zmeny a neobvyklé činnosti, ktoré sme doteraz nerobili.

Deti môžu vyskúšať napríklad toto:

Povedzte deťom, aby sledovali televíziu úplne bez zvuku  a nech  pozorujú gestá a pohyby hlavných hrdinov. Môžu si svoje zistenie zapisovať.

Nech zatvoria oči pri jedení a nech sa snažia si jedlo vychutnávať, rozoznávať konkrétne chute, použité ingrediencie a vône.

Nech sledujú, ako vnímajú rozhovor cez telefón, keď ho držia pri ľavom uchu a ako pri pravom.

Nech idú do školy inou trasou, ako chodia bežne. Keď pôjdu inou cestu, zrazu sa mozog prebudí a môže opäť vnímať nové veci.

Nech sa sprchujú alebo obliekajú so zavretými očami. Pre mozog to bude opäť zmena, keď na chvíľu vypne zabehnutý  zmysel a všetko budú vnímať prostredníctvom iného zmyslu. Hmatové vnemy aktivujú rozličné časti mozgu a vďaka nervovým zakončeniam dieťa môže rukami cítiť také veci, ktoré nemožno vidieť. Pri dotyku mozog dostáva iné signály, takže ho opäť precvičí, keď budete púšťať vodu a nastavovať jej teplotu iba po pamäti a pri umývaní sa bude spoliehať iba na svoje pocity a hmat.

Nech si umýva zuby druhou rukou, ako to robí bežne.

Vymeňte si miesta pri stole. V mnohých domácnostiach má každý člen rodiny svoje tradičné miesto, na ktorom je zvyknutý sedieť. Prekvapte mozog a vymeňte si miesta! Doprajete mu tak nové vnemové skúsenosti a umožnite mu pozerať sa na miestnosť a ľudí z iného miesta.

Nech deti ochutnajú niečo, čo ešte neochutnali.

Meňte častejšie usporiadanie vecí v izbe.

Nech počúvajú inú hudbu ako bežne.

Pri cestovaní otvorte okno na aute. Spomienky budú výraznejšie, keď budú založené nielen na tom, čo vidia, ale aj zo zvukov a vôní. Ozvláštnite tak svoju cestu po známej trase o nové podnety.

Dovoľte deťom spoznávať nové vône. Spájanie nových vôní s ďalšími aktivitami pomáha mozgu vybudovať si nové spojenia.

Nech prelomia rannú rutinu. Zvyšovať hustotu šedej mozgovej kôry a zlepšovať aktivitu mozgu pomáha, keď človek zmení tradičné poradie činností, ktoré už inak vykonáva úplne automaticky a bez premýšľania.

 

 

Ak budú vaše deti doma pomáhať, vyrastú z nich spokojní dospelí,

tvrdia vedci

Martina Matejová
autor článku

Vedci hovoria, že ak zapojíte deti do domácich prác, nebudete mať len čistejšiu a krajšiu domácnosť, ale aj šťastnejších potomkov.

 

Niektorí rodičia nedávajú deťom domáce práce z viacerých dôvodov, napríklad ich nespravia podľa ich predstáv, v tom čase, kedy to dospelí očakávajú, prípadne nemajú kapacity na to, aby deti kontrolovali.Keď to spravia sami, výsledok je taký, ako sa páči im, nemusia sa s deťmi dohadovať ani byť pod tlakom, aby sa všetko stihlo. Podľa odborníkov sú však minimálne tri dobré dôvody na to, aby sa deti aktívne zapájali do domácich prác.

• Prvým je pocit kompetentnosti, ktorý deti takto získavajú. Domáce práce nie sú niečím vzrušujúcim, ale vedieť, ako ich spraviť rýchlo a dobre, sú zručnosti, ktoré sa deťom v dospelom veku veľmi zídu.
• Druhý dôvod sa týka hodnôt. Kľúčový odkaz, ktorý deťom prostredníctvom domácich povinností odovzdávame je, že byť členom rodiny znamená priložiť ruku k dielu a robiť veci pre vyšší cieľ.
• Tretím je zaujímavé zistenie o pocite šťastia a pohody. Závery mnohých štúdií z celého sveta hovoria jednoznačne, deti sa cítia šťastnejšie, keď môžu zmysluplne prispievať k rodinnej pohode a prácu doma nepociťujú ako nadbytočnú záťaž a stres.

Zaujímavé výsledky priniesol napríklad výskum profesorov psychológie na Kalifornskej univerzite. Požiadali vyše 700 tínedžerov vo veku medzi 14 a 15 rokov, aby si počas dvoch týždňov poznamenávali, ako pomáhajú v domácnosti. Žiaci popisovali ako pomáhajú umývať, variť, prípadne svojim mladším súrodencom s úlohami. Okrem toho zapisovali svoju náladu, či pociťujú úzkosť, stres, depresiu.

Na rozdiel od všeobecnej mienky o tínedžeroch a ich pomoci, vedci zistili, že domáce práce ich vôbec nestresujú, práve naopak, pri ich vykonávaní sa deti cítili veľmi dobre. Tie deti, ktoré doma pomáhali viac a častejšie, sa považovali za šťastnejšie v porovnaní s rovesníkmi, ktorí neboli natoľko ochotní.

Na druhej strane, ak išlo o pomoc spojenú s prácou alebo oficialitami, ako napríklad vypĺňanie rôznych formulárov, pociťovali vyššiu mieru stresu a nepohodlia.

 Na základe výsledkov svojho výskumu vedci zdôvodnili pozitívne pocity tínedžerov. Išlo najmä o to, že pomoc v domácnosti im dávala pocit, že v rámci rodiny zohrávajú dôležitú rolu. Ak sa dieťa cíti dobre v rámci svojej rodiny, má voči nej pozitívne pocity a zvyšuje sa aj jeho ochota pomôcť ostatným členom. Navyše, ak cítia, že rodina vníma a oceňuje ich snahu, cítia sa plnohodnotne a šťastne. Považujú sa za dobrých synov/dobré dcéry, čo prispieva k pocitu istoty vlastnej identity a spojenia s kruhom svojej rodiny.

 K podobným záverom prišli aj vedci na Harvardskej univerzite, ktorí svoj dlhodobý výskum počas 75 rokov, venovali cieľu zistiť aké psychologické premenné a biologické procesy z detstva sú predpokladom k spokojnému a pohodovému životu. V rámci výskumu simultánne realizovali dve štúdie s dvoma skupinami ľudí. V prvej boli absolventi Harvardu z rokov 1939-1944 a v druhej 465 mužov z chudobných okrajových častí Bostonu. Výskum prebiehal viacerými spôsobmi. Vedci ľudí v prieskume navštevovali a  rozprávali sa s nimi v domácnostiach, sústreďovali ich zdravotnú dokumentáciu, brali im krv, sledovali zmeny na mozgu, rozprávali sa s ich deťmi. Nahrávali ich pri vážnych rozhovoroch s manželkami o životných a zlomových udalostiach v ich životoch.

Jedným z najzaujímavejších výsledkov bol fakt, že tí účastníci výskumu, ktorí ako deti aktívne pomáhali s domácimi prácami, vyrástli v nezávislých dospelých ľudí, ktorí dokázali lepšie spolupracovať v rácmi skupiny a lepšie chápali, že aj keď je práca náročná a nie veľmi príjemná (ako napríklad starostlivosť o domácnosť), stále to znamená, že sme členmi komunity, ktorí vedia a dokážu vytvárať hodnoty pre spoločnosť. Inými slovami, domáce práce dávajú deťom základy, na ktorých môžu budovať pozitívny prístup „ja to dokážem“, čo im v budúcnosti môže priniesť želaný úspech v osobnom i pracovnom živote.

Ako motivovať deti k domácim prácam?

Nikto nevie sám od seba, ako upratovať, umývať, zametať, utrieť prach. Musíme sa to naučiť. Preto ak zavoláte deti, aby vám najprv len pomáhali, môžete im nielen ukázať ako sa to robí, ale ich aj usmerňovať a viesť, prípadne im pomôcť, ak požiadajú o pomoc. Pritom však nezabúdajte na podporu a pochvalu, aby ste ich motivovali. Tým, že budete upratovať spoločne, budú deti navyše vnímať celú činnosť viac ako zábavu, než ako povinnosť. Keď upratujú všetci členovia rodiny, deťom to nepríde ako nepríjemnosť alebo dokonca nejaký trest.

Spravte z povinností zvyk. Pôjde to ľahšie, ak budete trvať na tom, že sa robia každý deň, každý týždeň. Napríklad keď prídu deti z vonku, vyzujú si topánky, odložia bundy, umyjú ruky, potom si môžu dať niečo na jedenie. Keď vstávajú od stola, odnesú si aj riady, potom sa môžu hrať. Kým sa však tento zvyk vytvára, mali by ste byť pri deťoch a uistiť sa, že to skutočne robia. Zvyk navyše vedie k tomu, že sa stáva automatickým, no občas samozrejme počítajte aj s rebéliou. So staršími deťmi sa dá dohodnúť na tom, ako by si úlohy v domácnosti predstavovali. Chcú mať stále rovnaké povinnosti, alebo sa im viac páči robiť raz to inokedy niečo iné? Kedy im upratovanie najviac vyhovuje? Tým, že budete brať do úvahy aj ich názory, budete plán aktivít vypracovávať spoločne, budú aj ochotnejšie spolupracovať.

Prispôsobte upratovanie deťom. Platí, že lepšie je rýchlejšie upratovanie ako niekoľko hodinový maratón. Najmä pri malých deťoch platí, aby ste neočakávali krásnu vyčistenú domácnosť, skôr priestor, v ktorom sa dá existovať. Najdôležitejšie je zbaviť sa prekážajúcich, zavadzajúcich vecí a odpadu. Vhod tiež príde minimalizmus, napríklad pri hračkách. Určite sa ľahšie odložia hračky na poličku alebo do skrinky, keď poličky a skrinky nie sú preplnené plyšovými mackami alebo autíčkami.

Všetky odporúčania však smerujú k tomu najzásadnejšiemu, spraviť z upratovania zábavu. Ak k domácim prácam pristupuje v dobrej nálade, odrazí sa to aj na deťoch. Môžete si zapnúť hudbu, nechať deťom na výber z čistiacich handier a prípravkov. Deťom sa môže páčiť vysávač, metla, fľaška s rozprašovačom. Pri prezliekaní posteľnej bielizne sa do nej môžu deti zavŕtať, skákať po posteli a podobne. Na záver, keď je všetko hotové, sa s nimi môžete zahrať, prípadne osláviť splnenie misie upratovania.

 

Aké domáce práce by mali deti zvládnuť:

• 2-3 ročné deti by mali vedieť odložiť svoje hračky, obliecť sa a rozdeliť príbory do príborníka

• 4-5 roční môžu dať jedlo domácim zvieratkám, ustať si posteľ a pomôcť odpratať riady po obede či večeri

• 6-7 roční dokážu utrieť stôl a kuchynskú linku, odložiť opratú bielizeň a povysávať

• 7-9 ročné deti môžu naplniť a vyložiť umývačku riadu, pomôcť pri príprave večere, prípadne si samy spraviť jesť

• 10-11 roční si vedia vymeniť obliečky, upratať kuchyňu a umyť kúpeľňu, pokosiť trávu

• Vyše 12 ročné deti môžu umyť auto, dať pozor na mladších súrodencov, pomôcť s nákupom v potravinách

 

 

 

 

 

 

Vety, ktoré zlepšujú správanie dieťaťa

Jaroslava Koníčková, 

autor článku

Snom nejedného rodiča je, aby mal s deťmi priateľský vzťah, ale aby ho zároveň aj počúvali. Nechce ich osobnosť potláčať, ale zároveň ich chce dobre vychovať. Ako vychovať poslušné deti bez trestania a kriku? 

Adele Faber a  Elaine Mazlish, medzinárodne uznávané odborníčky na komunikáciu medzi deťmi a dospelými, vo svojej knihe Ako hovoriť, aby nás deti počúvali, odporúčajú rodičom, aby sa sústredili na nasledujúce prístupy pri výchove svojich detí a aby čo najčastejšie používali nasledujúce vety.

 

 

 

 

 

 

1 | Problém opíšte

Namiesto obviňovania, príkazov, ponižovania, výčitiek  a sarkazmu problém iba opíšte. Deti sa potom správajú oveľa ústretovejšie. Povedzte radšej: „Zase máš oznam v slovníku, že nemáš napísanú úlohu.“ Môžete k tejto vete pripojiť aj nejakú užitočnú informáciu, vdaka ktorej dieťa pochopí, čo má urobiť v budúcnosti pre to, aby si nezabúdalo písať úlohy. Pri takomto prístupe väčšinou ochotnejšie uvažuje o zmene prístupu k situácii a snaží sa ju zlepšiť.  Môžete použiť napríklad tieto vety: „ Keď prídeš domov, chvíľku sa pohraj, ale potom sa pozri, či máš urobené úlohy. Ak chceš, pomôžem ti s nimi.“ Vždy je lepšia táto veta ako:„To si čo vlastne dovoľuješ? Čo si myslíš, že kde to takto dotiahneš?“

 2 | Navrhnite možnosti

Namiesto príkazov, hrozieb a negatívnych predpovedí navrhnite možnosti. Hrozby a príkazy vyvolávajú pocity bezmocnosti a odporu. Navrhnutie možnosti, ako problém riešiť, motivuje k zamysleniu, ako situáciu zlepšiť. Napríklad: „Ja viem, že je ťažké napísať sloh. Chceš sa so mnou o tom porozprávať alebo si to chceš premyslieť všetko sama?“ Radšej nepoužívajte tieto vety: „Ty to ešte nemáš napísané? To chceš ako stihnúť, kým pôjdeš spať? Ty si to vlastne ako predstavuješ? To ma chceš stále takto rozčuľovať?Ty si taká hlúpa, že to nevieš napísať?“ Dieťa sa pri týchto vetách cíti vystrašene, zmätene, ponížene a jeho sebavedomie výrazne klesá.

 3 | Niekedy radšej použite slovo alebo gesto namiesto dlhých prednášok

Namiesto obviňovania, varovania a dlhých výchovných viet  povedzte slovom alebo gestom, čo má dieťa urobiť. Deti nemajú rady dlhé vysvetľovanie či karhanie. Niekedy stačí jedno slovo alebo gesto a deti aj samy prídu na to, čo majú alebo nemajú urobiť. Povedzte napríklad: „ Katka, smeti!“ Radšej zabudnite na vety: „Zase si nevyniesla smeti. Jasne sme sa dohodli, že je to tvoja povinnosť. Dokedy ti to mám ešte vysvetľovať? To si nevieš uvedomiť alebo čo?“

 4 | Opíšte svoje pocity

Veľmi dobre na deti pôsobí aj fakt, keď rodičia opíšu svoje pocity, ktoré cítia, keď sa dieťa správa nevhodným spôsobom. Stačí, keď sa sústredíte na seba a v tom momente prestávate kritizovať alebo zosmiešňovať dieťa. Keď budete hovoriť o svojich pocitoch bez toho, aby ste pritom dieťa urazili alebo zosmiešnili, s veľkou pravdepodobnosťou zareaguje rozumne. Napríklad:„Nemám rada, keď ma niekto prerušuje počas telefonovania. Cítim sa stiesnene a neviem, či mám reagovať na tvoju požiadavku alebo odpovedať na otázky v telefóne. Cítila by som sa spokojnejšie, keby si pár minút vydržala, kým dotelefonujem.“ Vyhnite sa bežne používaným vetám:„Nevidíš, že telefonujem? Musíš ma neustále prerušovať?“

 5 | Niektoré povinnosti deťom napíšte a vyložte na viditeľné miesto

Ak dieťa sústavne na niečo zabúda, urobte mu v izbe nástenku a napíšte mu to na ňu.

 6 | Neporovnávajte dieťa s inými

Vyhnite sa napríklad týmto vetám: „Všetci ostatní to stíhajú, tak prečo nie aj ty? Tvoj mladší brat si vždy zapamätá úlohy a nestalo sa, že by v živote doniesol poznámku, ale ty neviem, kde máš hlavu.“

 7 | Nepredpovedajte katastrofálnu budúcnosť dieťaťa

„Keď to takto pôjde ďalej, najprv prepadneš, potom ťa nechajú opakovať ročník a potom ťa vykopnú zo školy. Nenájdeš si nikdy normálnu prácu, lebo to by si sa najprv musela normálne učiť.“ Pri takejto vete si dieťa povie, že učenie nemá vôbec zmysel a rovno to vzdá.

Adele Faber a Elaine Mazlish upozorňujú rodičov, že čím viac na deti tlačia, prikazujú, vyhrážajú sa, poučujú, vyčítajú, nadávajú a trestajú, tým menej to funguje a takéto prístupy vysávajú  z detí i z rodičov energiu. Namiesto spomínaných nefunkčných prístupov  vo svojej knihe ponúkajú účinnejšie stratégie, ktoré podľa ich skúseností väčšinou fungujú lepšie.

 

Autorka: Mgr. Veronika Repčíková

Recenzentka: Mgr. Michaela Solárová

© 2020 CPPPaP Hlohovec

 

Denný režim a pravidlá

 

Režim je súčasťou každodenného života človeka od narodenia až do dospelosti. Už novorodenec a rodič si navzájom vytvárajú režim, naladia sa na spoločné fungovanie. S režimom sa ďalej dieťa stretáva v predškolskom veku v materskej škole. Nastupujúci prvák si zvyká na nové úlohy a činnosti, strieda si osvojovanie poznatkov a hru. Ak by sme pokračovali ďalej, i v dospelosti, aby človek spokojne fungoval, prijíma režim práce, domáceho chodu. Samotný pojem režim v nás môže vzbudzovať nepokoj, odpor alebo pociťujeme tlak v súvislosti s jeho významom. Avšak psychologický význam režimu u detí je v tom, že vytvára pre dieťa bezpečné prostredie. Ohraničuje široký svet mnohých možností a situácií. Vymedzuje priestor, v ktorom si zažíva dieťa predvídateľnosť. Vie, čo má očakávať od sveta a čo sa očakáva od neho, tým nadobúda vo svojom prežívaní pocit istoty a bezpečia. Režim sa do praxe pretavuje formou zavedenia rituálov, pravidiel a zadávaním hraníc dieťaťu. Naopak, situácie bez pravidiel na prvý pohľad prinášajú do života dieťaťa slobodu a voľnosť, ale na druhej strane vytvárajú v dieťati neistotu, nepredvídateľnosť sveta, prežívajú neúčelnosť svojho správania alebo nevedú dieťa k prežívaniu zodpovednosti za seba či svoje správanie.

MOŽNÉ PRÍČINY VZNIKU A PRETRVÁVANIA

 

Nikdy nie je príliš skoro, ani príliš neskoro uvažovať o pravidlách a hraniciach vo výchove. Problematický je postoj, pokiaľ sa pravidlá nezavádzajú alebo sa zavedené pravidlá nedodržujú. Rodič obvykle vníma viacero prekážok pri stanovovaní hraníc. Uvedomuje si, že disciplína je vyčerpávajúca, bez ohľadu na vek dieťaťa. Môže vnímať, že disciplína je pokladaná za opak lásky alebo nastupujú obavy, že po treste ho dieťa prestane mať rado. Prípadne rodič nechce, aby sa dieťa cítilo doma ako v škole. V pozícii rodiča potom vyvstáva otázka, akým spôsobom tieto pravidlá a režim presadzovať. Vymedzujú sa rôzne spôsoby výchovy, ktoré následne odrážajú spôsob používania, resp. nepoužívania pravidiel. Pri autoritatívnom postoji rodič využíva svoju dominanciu. Riadi dieťa, predkladá svoje nároky bez ohľadu na jeho zrelosť a na komunikáciu s dieťaťom vzniká iba malý priestor. Na druhej strane je liberálny postoj rodiča. Vyznačuje sa benevolenciou rodiča, ktorý kladie málo požiadaviek, dieťa má bezstarostný život, chýba mu však kontrola a sociálna zodpovednosť. Iným príkladom je hyperprotektívny (príliš ochranársky) typ výchovy, kedy sú potreby dieťaťa na prvom mieste bez rozlišovania dôsledkov. Za optimálne riešenie sa považuje demokratická výchova, pričom postoj rodiča sa snaží o porozumenie dieťaťu, predpokladá komunikáciu medzi nimi. Rodič vytvára pravidlá a vyžaduje od dieťaťa zodpovednosť a rozhodovanie primerane jeho zrelosti.

 

VÝCHOVNÉ CHYBY

 

V úlohe rodiča, ktorý nastoľuje pravidlá, ako sme vyššie uviedli, je dôležitý postoj pri zadávaní pravidiel. Uvedieme niekoľko príkladov výchovných postojov a ich možné negatívne následky, pokiaľ sa objavujú veľmi často. Rodič, ktorý sa snaží dieťa ovládať si vyžaduje prevažne poslušnosť, trestá, prezentuje, že je vždy v práve on a nie dieťa. Vyvoláva tak u dieťaťa odpor a stavia ho do bojovej pozície. Vyvoláva v ňom pocity úzkosti, dieťa sa vzdáva a nezvnútorňuje si predkladané pravidlá, ale ich robí zo strachu. Rodič, ktorý zase ľutuje dieťa a berie na seba všetku zodpovednosť, učí dieťa ľutovať samého seba. Môže sa cítiť neschopné alebo neustále očakávať starostlivosť od okolia. Pri snahe rodiča o dokonalosť tkvie riziko v tom, že dieťa sa cíti ustavične hodnotené. Učí sa kritizovať seba aj iných, môže sa cítiť nepostačujúce, stáva sa perfekcionistom a pod. Pokiaľ rodič svojím prístupom dáva najavo, že na ňom ako na autorite nezáleží, ustupuje požiadavkám dieťaťa alebo sa cíti previnilo pri zadávaní hraníc, učí tým dieťa nerešpektovať potreby druhých a dieťa sa stáva sebeckejším. Pri rešpektujúcom prístupe si rodič uvedomuje svoju pozíciu zodpovednosti za výchovu, snaží sa byť trpezlivý a vyžaduje od dieťaťa zručnosti primerane jeho veku a porozumeniu. Dieťa je povzbudzované k žiaducemu správaniu, podporované v rozhodnutiach za seba, za svoje konanie. Zažíva, že je vnímané a dôležité, rovnako aj rodič.

 

NÁPRAVA A RIEŠENIA

 

Uviedli sme význam režimu, možné chyby (v jeho prevedení do) praxe a teraz prinášame niekoľko podnetov, ako sa pustiť do vytvárania režimu dňa:

 

 Skôr, ako začnete vytvárať režim, popremýšľajte, ako sa darí vám dodržiavať vlastný režim a či to, čo plánujete zaviesť, viete udržať aj vy ako dospelí.

 

 Pri zavádzaní režimu alebo pravidiel je vhodné najprv podporiť seba, ako rodičov. Dôležité je, aby ste v tom boli obaja rodičia ako jeden tím, dosiahli zhodu v nazeraní na zavedené pravidlá. Deti budú skúšať u jedného z rodičov, či to nepôjde inak. Rozhodne sa podporíte aj tým, že si spíšete režim dňa a pravidlá, ktoré už máte zavedené. Uvedomíte si, koľko ste ich úspešne zvládli zaviesť doteraz. Ukáže vám to, že ste schopní zavádzať pravidlá. Ďalej získate obraz o tom, čo by ste chceli ešte do zoznamu doplniť, prípadne zmeniť.

 

 Pokúste sa vnímať svoje deti a ich schopnosti, či dané pravidlá budú schopné zvládnuť vzhľadom k veku.

 

 Určite sú pravidlá, ktoré sú nevyhnutné a o ktorých nie je vhodná diskusia (ubližovanie sebe alebo iným, ničenie vecí a pod.). V ostatných oblastiach pristúpte s deťmi k veku primeranému rozhovoru. Ideálne je, ak sa deti spolupodieľajú na vytváraní pravidiel, znižuje to u detí odpor a zvyšuje aktivitu.

Zakomponujte do režimu aj činnosti, kde je priestor pre výber aktivity, voľnosť, tvorivosť, priestor pre relax. Učí to deti ako narábať s časom, priestorom pre oddych.

 

 Zavádzajte režim a pravidlá postupne. Nemusí byť vo vašich silách a časových možnostiach na začiatku trvať na všetkom naraz. Vytýčte si iba pár pravidiel, ktoré poviete sebe i deťom a doprajte im čas sa u vás „udomácniť“. Pokiaľ nebudú zvládnuté, neodporúčame prechádzať k novým. Či sú deti a vy na ne prispôsobené adaptované, spoznáte podľa toho, že im už nemusíte venovať žiadny čas. Idú akosi plynule a bez upozorňovania.

 

 Ak je to nevyhnutné, odmeňte seba alebo deti, že ste sa danými pravidlami riadili. Nie je cieľom, aby ich dodržiavanie bolo vždy za odmenu. Odmeny by vám mohli dodať v ťažkých časoch elán pokračovať.

 

 Pripravte sa na dôsledné plnenie pravidiel aj tým, že si každú požiadavku alebo rituál sami pred sebou zdôvodníte. Ľahšie sa vám vnútorne ustojí odpor, ak budete vedieť, prečo to vlastne celé robíte (ak vyžadujete uloženie do postele v nejaký čas - je to preto, aby ste na druhý deň zvládli všetky aktivity; ak vytvoríte večerný rituál rozhovoru s deťmi pred spaním - je to preto, aby ste deťom prejavili blízkosť a pomohli im spracovať si zážitky z dňa).

 

 Opakujte pravidlá deťom počas dňa jednoduchým „pripomenutím“. Môžete si pravidlá niekam zaznačiť, aby ste sa k nim vedeli spoločne vracať.

 

 Zadávajte pravidlá s rešpektom voči dieťaťu. Najprv pomenujte správanie, ktoré nie je v zhode s tým, na čom ste sa dohodli, ale ktoré práve vidíte a je prítomné. Ideálne hovorte na dieťa bez emócií, iba vecne skonštatujte, čo práve dieťa robí („Vidím, že rozhadzuješ hračky.“). Uznajte pocity dieťaťa, ktoré má pri danej situácii, že vnímate, že je z toho rozčúlené, unavené, znechutené a pod. („Si rozčúlený, rozčúlená!“). V dieťati to vzbudzuje pocit porozumenia a prijatia. V poslednom kroku dieťaťu pripomeňte pravidlo a krátkou vetou pomenujte, čo od neho očakávate, aby spravilo („Hračky sa nehádžu“. V neskoršom veku „Poďme sa porozprávať, čo sa ti stalo čo sa stalo“). Vyzbrojte sa dôslednosťou a láskavou prísnosťou.

 

ODPORÚČANIA

 

Režim umožňuje zastabilizovanie dieťaťa a napomáha k zvládaniu výchovy. Záverom by sme chceli poukázať na situácie, pri ktorých je zavedenie režimu obzvlášť dôležité pre rodiča i dieťa:

 pri deťoch s problémovým správaním (nepozornosť, hyperaktivita, agresivita),

 pri zmenách v živote detí (napr. sťahovanie, zmena školy, narodenie súrodenca),

 pri stresových situáciách (napr. záťaž v škole, choroba),

 pri rodinných problémoch (napr. rozvod, striedavá starostlivosť).

 

Literatúra:

DINKMEYER D., McKAY G. D. 2008. Efektivní rodičovství krok za krokem, Praha. Portál. 2008. 141 s. ISBN 8073674458.

KONÍČKOVÁ J., Aký typ výchovy využívate?. Eduworld.sk - Portál o vzdelávaní a sebarozvoji. [online]. [cit. 2020-03-29].

LANDRETH G. L. 2012. Play Therapy: The Art of the Relationship. Routledge. New York. 2012. 442 s. ISBN 978-0-415-88681-9.

LEE. N., LEE. S. 2011. Kniha o rodičovstve. Pezinok. Vydavateľstvo Familiaris. 2011. 474 s. ISBN 978- 80-89-428-06-9.